SVEDECTVO SILVESTRA KRČMÉRYHO:  POKLAD SKRYTÝ V BIBLII

            Mladý lekár Silvester Krčméry vedel, že je pre svoju apoštolskú horlivosť tŕňom v oku československým komunistom. Akoby tušiac obrysy temnej budúcnosti sa rozhodol naučiť naspamäť Jánovo evanjelium. O tom, akým zdrojom sily sa mu stalo neskôr, hovorí:
             „Vo väznici som si prvý raz uvedomil, aký poklad mám v evanjeliu podľa Jána, ktoré som vedel naspamäť. S výnimkou poslednej kapitoly, ktorú som sa nestihol naučiť celú. Keď som sa pri učení naspamäť blížil ku koncu, priznávam, trochu som to flákal. Spoľahol som sa na to, že sa ju doučím neskôr – a je jedno, či to bude teraz alebo o rok. A predsa využiť čas na učenie bolo dôležité! Akoby bol čas do môjho zatknutia Bohom presne vypočítaný – na naučenie celých 21 Jánových kapitol.
            Vo väzení sme boli oddelení od akéhokoľvek duchovného textu a keby sa nám bol nejaký dostal do rúk, boli by sme ochotní čítať ho deň, noc. Bolo preto priam zázrakom a veľkou Božou milosťou, že sa nám podarilo dostať k textu Svätého Písma, k celému Novému Zákonu. Jeden chlapec, obvinený zo špionáže, nám ho pri vychádzke prehodil do cely. Veľmi som naliehal na ostatných, aby sme text využili nielen na čítanie: „Musíme si text rozdeliť a naučiť sa čo najviac naspamäť! Len to, čo je v pamäti, nám nevezmú!“ Tak sme sa učili. Ja som sa stihol naučiť asi 10-12 kapitol evanjelia podľa Matúša, ostatní sa učili texty z Listov apoštolských alebo zo Skutkov.
            Bolo pre mňa veľkou duchovnou posilou, keď sme mohli potom z naučeného textu čerpať. V týchto najkrajších a najdôležitejších textoch, aké ľudstvo od Boha má, je najcennejší poklad, ktorý hrdza nežerie a zlodeji nemôžu vziať. Písmo, ktoré som poznal, sa stalo jedným z najúčinnejších prostriedkov obrany proti vymývaniu mozgu.
            Vždy, keď som mal len akúkoľvek malú možnosť niečo posunúť alebo prehodiť kamarátom, urobil som to, i keď som riskoval, že ma prichytia. Asi začiatkom januára 1953 som bol prichytený, keď som na vychádzke prehadzoval pátrovi Cibirovi text pašií z Jánovho evanjelia. Boli napísané na všelijakých kúskoch papiera, aj toaletného. Ako atrament mi poslúžil červený Castelaniho roztok, ktorý som dostal od lekára na kožnú pleseň na nohách.
            S pátrom Cibirom sme boli predvedení k náčelníkovi, pravému bacharovi, typickému suverénovi. Najprv začal kričať na pátra Cibiru, ako sa opováži „kaziť“ takých mladých chlapcov ako som ja (mal som vtedy 28 rokov). Nato som priznal, že to nie on prehadzoval texty mne, ale ja jemu. „Štrnásť dní korekcie! Viete, čo to je? Neviete? Uvidíte! To bude prekvapenie!“ ziapal na mňa náčelník.“
            Väčšina z nás berie do rúk Bibliu len sporadicky a sotvakto sa jej slová dnes už učí naspamäť. Možno preto, lebo texty, mnohokrát počuté, nás už neoslovujú. Navykli sme si na ne a nehľadáme v nich hĺbku. Preto častokrát padáme vysilením, hoci máme posilu na dosah ruky. Blúdime, lebo sa spoliehame na vlastné sily a k nebu vzhliadneme až keď inej možnosti niet. A pritom by to mohlo byť iné, keby sme viac pracovali s Božím Slovom. „V týchto najkrajších a najdôležitejších textoch, aké ľudstvo má, máme najcennejší poklad, ktorý hrdza nežerie a zlodeji nám ho nemôžu vziať,“ svedčí z vlastnej skúsenosti Silvester Krčméry. Je v ňom prítomné zjavenie a Slovo Boha – preto jeho hodnotu nikdy nič nebude môcť vyčerpať.